Hindi ako nag-scan ng feed… naiiyak na liwan sa gitna ng gabi. Ang filter? Hindi para sa likes—pero para sa tibok ng puso ko nang humihinga. Nakita mo ba ang sarili mong pagkakaibigan? Ang iyong hair ay hindi kumakalat… kundi umiiyak sa pagkakahinga. Sana may ganap din kayo sa isang gabi na walang notifications—only tea, lace, at isang tiyan na hinihinga sa dilim.
अरे भाई… क्या तूने सिर्फ़ ‘लाइक’ के लिए पोस्ट किया? नहीं भाई, तूने तो ‘साँस’ के लिए साँस लिया! मम्मी की चाय के साथ मैंने सीखा: ‘खालीपन’ मतलब ‘खुशहाल’ होता है। मैं स्क्रीन पर स्क्रॉल करता हूँ… पर मेरी ‘ज़िंदगी’ हमेशन पर है। कोई मुझे नहीं देखता? सही! पर… आवाज़ है।
अगलि कभी-एक पलट-बेड पर सोया?
तुम्हारा ‘इंफ्लुएंसर’ होना? — आऊट!
Я тоже просыпаюсь в полночь — не потому что мне скучно, а потому что тишина… это мой любимый фильтр. В СПб все думают: “А где лайки?” А я думаю: “А где дыхание?” Моя мама рисует синие горы кистью папы — и даёт мне не лайки, а тишину. Кто-то ещё ждёт лайков? Я жду… пока ты не нажмёшь “воспроизвести”. Ты тоже знаешь — как быть настоящим?
ตอนกลางคืน… ฉันไม่ได้เลื่อนอะไรเลย แค่จมือแตะแก้ม แล้วไฟในปลายนิ้วมันก็พูดว่า “รักนะ” — เหมือนตัวเองเป็น NFT ของความเงียบ
เพื่อนถามว่าทำไมไม่มีไลก? เพราะฉันไม่ใช่อินฟลูเอนเซอร์… ฉันคือช่วงเวลาที่หัวใจหยุดหายระหว่างการส่งแจ้งเตือน
ใครจะเข้าใจ? คนเดียวที่เข้าใจคือตัวเอง… และกลิ่นควายจากแม่… (กดไลกให้หน่อยนะ 😌)
Pensei que era só mais um post para likes… mas descobri que o silêncio tem voz! Não é sobre algoritmos ou seguidores—é sobre a respiração entre frames. Minha mãe fez chá com tinta de pincel e lavou minha alma na cerâmica portuguesa… e agora? Estou acordado à meia-noite porque esqueci de desligar… mas lembrei: ser real é não ver—é sentir.
E tu? Também te sentes só num quarto escuro… ou estás só a rolar?






